Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Hlinkov bodygard: Nič mu nebolo cudzie

29. 3. 2009

Hlinkov bodygard: Nič mu nebolo cudzie 

Postavou a celým výzorom veľmi pripomínal Andreja Hlinku. Bol akoby jeho dvojníkom a spoločníkom, ale predovšetkým osobným strážcom, bodygardom. Volal sa Ján Lehotský. "Ani Lenin, ani Trotzki, ale Hlinka a Lehotský," stálo na letákoch ľudovej strany. Rýmovačka sa ozývala aj na jej ľudových zhromaždeniach v 20. rokoch minulého storočia. Lenin a Trockij mali symbolizovať "červené" Slovensko, Hlinka a Lehotský - "biele".

Obrázok

Kto však bol Lehotský?

V svojich knižne vydaných spomienkach sa o ňom zmieňuje "červený" básnik Andrej Plávka: "Na ružomberskej fare už dávno nesídlil Andrej Hlinka a ešte aj to mauzóleum pod kopcom spustlo, ale jeho všeobecne známy strážca Lehotský sa ako kuriozita motal po Ružomberku a rozprával polopravdy a lži zo života Hlinku." Ale čo konkrétne rozprával, to sa už čitateľ z Plávkových pamätí nedozvie. Našťastie, v Plaveckom Štvrtku na Záhorí žije Lehotského vnuk Ivan Lehotský (65). Do roku 1968 pracoval v Slovenskej televízii ako asistent réžie, hneď v počiatkoch normalizácie emigroval do Švajčiarska. Tam aj absolvoval vysokoškolské štúdium. Potom pôsobil ako učiteľ teológie a etiky na gymnáziu. V roku 1999 sa vrátil na Slovensko. "Z rozprávania starého otca mi utkvel v pamäti nie obraz svätca alebo otca národa, ale človeka z mäsa a kosti, ktorému nič ľudské nebolo cudzie," spomína Lehotský.

Hodili doňho kameňom

Hlinka býval dosť náladový, až impulzívny. Vedel však byť aj príjemný a vtipný. Osobný strážca predsedu ľudovej strany aj vnukom porozprával príhodu, ktorá sa udiala v pražskom parlamente. Keď skupinka slovenských poslancov na čele s Hlinkom vchádzala do zasadacej siene, ktorási česká poslankyňa nahlas poznamenala: "Nastáva koniec sveta, všetci svätí už prichádzajú." Na čo Hlinka pohotovo odpovedal: "Áno, už aj trúba nebeská sa ozvala." Ivan Lehotský nevie spresniť, kedy si Hlinka najal starého otca do svojich služieb. Podľa viacerých indícii to mohlo byť okolo roku 1920, už vtedy sa totiž ukazovalo, že katolícky politik potrebuje osobného strážcu. O rok neskôr napríklad vyšlo najavo, že na Hlinku sa zrejme pripravoval atentát. Dvaja podozriví sa pri policajnom vyšetrovaní priznali, že za 25-tisíc korún boli ochotní Hlinku zavraždiť. Ján Lehotský mal vtedy okolo 40 rokov a zhodou okolnosti pracoval na železnici ako vlakvedúci. Samozrejme, musel byť členom ľudovej strany. Autorka krátkej biografie A. Hlinku historička Alena Bartlová nevie o Lehotskom takmer nič. Ani Karol Sidor v staršom životopise sa o Hlinkovom bodygardovi nezmieňuje. V publikácii Andrej Hlinka slovom a obrazom, ktorá vyšla svojho času v exile, sa však našlo miesto aj pre osobného strážcu. "Vždy stál v pozadí, bol predovšetkým bodygardom, ale o prípadoch, keď musel brániť Hlinku, nikdy doma nerozprával, ani sa k nim neskôr nevracal," upozorňuje Lehotského vnuk. Len z iných prameňov sa neskôr dozvedal, že starý otec musel s Hlinkom zažiť aj dramatické situácie. V septembri 1924 sa strhli krvavé výtržnosti na zhromaždení ľudovej strany v Trnave. Kým 60-ročný Hlinka rečnil, zasypávali ho kameňmi "židia a sociálni demokrati", ako písala dobová ľudácka tlač. Svojmu vnukovi Ján Lehotský najradšej rozprával o tom, ako chodil s Hlinkom chytať hlavátky. Rodina Lehotských žila vtedy neďaleko ružomberskej fary, stará matka bola kalvínka z Temešváru a do smrti sa nenaučila poriadne po slovensky. Hlinkovi to údajne neprekážalo, rozprával sa s ňou po maďarsky. "Zlostil sa však na môjho otca, ktorý mu chodil do pracovne brať poštové známky, najmä vatikánske a nadával mu do čirkášov," dodáva Lehotský - vnuk.

Chcú mať z neho Lenina?

Keď v roku 1938 Hlinka zomrel, Ján Lehotský sa stal strážcom a kustódom v jeho mauzóleu. Sprevádzal po ňom rôzne delegácie a výpravy turistov. V marci roku 1945 dal vtedajší minister vnútra Alexander Mach príkaz previezť rakvu s balzamovaným telom do Bratislavy. Vedenie slovenského vojnového štátu sa tak rozhodlo v obavách pred postupujúcimi sovietskymi vojskami. ,,Starý otec nechcel Bratislavčanom telo vydať, povedal, že ho budú musieť zastreliť, zohnali si však náhradné kľúče a v noci rakvu s telom odviezli," rozpráva I. Lehotský. Podľa nepotvrdených správ rakva asi týždeň ležala v Prezidentskom paláci. Neskôr ju vraj chceli vyviezť z Bratislavy do Rakúska, prípadne aj ďalej na Západ. Napokon však z týchto zámerov zišlo a truhlu aj s telesnými pozostatkami uložili v katakombách Dómu sv. Martina. Kedy a kam zabalzamované telo putovalo neskôr, o tom sú už len dohady. Opakované policajné pátranie sa skončilo bezvýsledne. "Lepšie by bolo, keby sa už ani nenašlo, nech odpočíva v pokoji, netreba ho hľadať ani nahrádzať v mauzóleu voskovou figurínou, všetko to pripomína až nenormálne uctievanie mŕtvoly," myslí si teológ Lehotský. A odvoláva sa na prípad Lenina a jeho mauzólea na Červenom námestí v Moskve. Je aj proti vyhláseniu Hlinku zákonom za otca národa. ,,Nech sa Hlinkom zaoberajú radšej historici ako zákonodarcovia a nech oceneniu jeho zásluh predchádza poriadny výskum verejnej mienky," dodáva. Ako človek, ktorý vyše 30 rokov prežil v Švajčiarsku, odporúča na riešenie takejto otázky priamy nástroj demokracie - referendum. Starý otec zanechal vnukovi v testamente klobúk a palicu po Hlinkovi. Dnes by to boli vzácne relikvie, lenže pri sťahovaní rodiny zmenili majiteľa. Nachádzajú sa v súkromnej zbierke v Žiline. "Viem, kto ich má, ale nepýtam si ich späť," uzatvára Lehotský.

 

Náhľad fotografií zo zložky Portréty - Andrej Hlinka

Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.